Michal Várošík

Uháňali cez mesto ako blázni. Nebrali ohľad ani na zníženú rýchlosť na štyridsiatku. Skúsený šofér tlačil plynový pedál neustále na podlahu. Vyžíval sa v tom. Dnes sa mu znova naskytla príležitosť dokázať sebe i spolujazdcom, že sa za volantom cíti ako ryba vo vode. Auto nešetril, keby dokázalo prejaviť svoje city, rozplakalo by sa. Preradil do štvorky a opäť pridal plyn. Rýchlomer reagoval posunutím červenej ručičky na osemdesiatpäťku. Ozaj riskantné na jazdu kľukatým centrom malého mestečka. V diaľke uvidel obrysy obdĺžnikovej dopravnej značky oznamujúcej koniec mesta. Potešil sa, hladnému motoru dodal o čosi viac potravy a zaradil päťku. Okrúhly budík palubnej dosky tlačil ručičku na stodesiatku. Vodič nebral ohľad ani na strážcov zákona. Dvojici dopravných policajtov merajúcich rýchlosť pri ceste skoro odvialo biele čapice. Radar ich bláznivú jazdu vyhodnotil ako prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti. Policajti si vymenili pohľady, no očakávaná scéna naháňačky dopravákov s nezodpovedným vodičom ako z amerického filmu sa nekonala. Zostali pokojne stáť a akoby sa nič nestalo, čakali na ďalších previnilcov. Trojčlenné osadenstvo auta tesne letiaceho nad zemou si to nasmerovalo do najbližšej dediny za mestom. Verili, že to stihnú, našťastie premávka v skoré nedeľné popoludnie bola riedka a aj prenikavá siréna a poskakujúce modré svetlo majákov urobili svoje. Už len dva kilometre a sú tam, dúfajú že ich v dedine niekto bude navigovať, keďže v obci ešte nestihli pomenovať ulice a čísla domov sa javia ako porozhadzované lentilky na koberci. To vždy predlžuje čas príchodu záchranárov na miesto nešťastia. Posledná zákruta, ktorú si odtrpeli najmä pneumatiky a vleteli do dediny. Na prvej križovatke ich čakal muž v krikľavej veste a nervózne ukazoval pravicou smer ich ďalšej jazdy. Šofér miernym mávnutím ruky poďakoval a poslúchol signály. Chcel – nechcel musel spomaliť, dostal sa na štrkom vysypanú cestu. Záchranári zanedlho uvideli desiatky ľudí postávajúcich v hlúčiku, tam bolo zrejme epicentrum nešťastia. Desiatky divákov na drevenej tribúne mlčali. Čakali, čo sa bude diať dolu na ihrisku, kde sa pred hodinou začalo futbalové derby domácich so susednou dedinou. Pri takýchto okresných športových súťažiach na dedine má nestranný divák neraz dojem, že ide o gréckorímsky zápas spred dvetisíc rokov a nie o futbal. Hráči sú ochotní i za cenu poškodenia zdravia vydať zo seba totálne všetko, len aby neprehrali.
Záchranka za blikajúcej modrej vošla do športového areálu, lekár sa pohľadom spoza čelného skla snažil zhodnotiť, čo sa tu pred pätnástimi minútami udialo a hľadal zraneného údajne so zlomenou rukou, ktorý bol asi minútu v bezvedomí. Na stvodvanástke nahlásili, že ide muža a že všetko sa stalo na ihrisku. Lekár ukázal šoférovi, aby to nasmeroval priamo na trávnik pokreslený bielymi čiarami z vápna. Auto zastalo pri bráne domácich. Muži v červenom, od ktorých všetci neraz čakali zázraky, rýchlo vystúpili.
„Poďte sem, je tu, leží, ani sa nepohne, ale dýcha!“ zvolal na nich hráč hosťujúceho mužstva v zelenom drese. Záchranári si k nemu kľakli, lekár začal vyšetrovať jeho životne dôležité funkcie, zistil, či je pri vedomí, skontroloval končatiny…
„Chlapi, čo sa tu stalo?“ obrátil sa lekár na okolostojacich hráčov, funkcionárov, tých zvedavých a venoval sa popritom pacientovi. Otázku lekára nezodpovedal nik, zrejme sa každý spoliehal na toho vedľa seba, že vyjde s farbou von. „Tak, čo sa tu, dočerta, dialo?“ pozeral doktor zainteresovaným do očí, pričom jeho kolegovia už odnášali ošetreného muža v drese na nosidlách. Odchádzajúcemu lekárovi so šestnásťročnou praxou nik neodpovedal ako prišiel k zlomenine ruky, vykĺbeniu sánky, niekoľkým podliatinám, opuchom a pravdepodobnému otrasu mozgu. Záchranári nastúpili do auta a s dokaličeným chlapom uháňali do nemocnice.
„Jano, nemali ste ho tak…, budete mať opletačky!“ prihovoril sa pokojným hlasom fanúšik domáceho družstva predsedovi tamojšieho klubu a prisadol si k nemu s pohárom piva. Napriek tomu, že v krčme bolo večer hostí dosť, spolu s cigaretovým dymom sa ňou rozliehalo neobvyklé ticho. Len sem – tam ho prerušil hlas z televízora. Každému sa v hlave premietal obraz z nedohraného futbalového zápasu.
„Zaslúžil si, sviňa jedna, môže byť rád, že to prežil!“ nedal sa podgurážený predseda, „ten si tak skoro nezapíska, hajzel skorumpovaný!“