Michal Várošík

Niežeby som ráno dokázal premýšľať jedna radosť, ale dnes som nemohol inak. Po náročnom prebudení, vstávania vlastne nikdy nemám ľahké, som si lenivo ponaťahoval zmeravené kosti, ošpliechal tvár studenou vodou, a mierne sa hojdajúc, postál pri sociálnom zariadení. Obliekol som sa, čosi prehryzol a pred odchodom do práce skontroloval stav napuchnutej peňaženky. Nehíkajte, nebola plná bankoviek. Dominovali v nej plastové karty: jedna bankomatová, ďalšia na zbieranie bodov za nákupy v obchodnom reťazci, pri nej málo využívaný umelohmotný obdĺžnik na zľavu pri tankovaní, v tesnej blízkosti karta na lacnejší nákup v hračkárstve a… a radšej napíšem a tak ďalej. V ostatných kožených priečinkoch ošúchanej peňaženky spali staré účtenky z nákupov v potravinách, ani neviem, prečo ich odkladám. Uschovať si účtenku z kúpy topánok či televízora je potrebné, čo ak ich budeme chcieť reklamovať. Skladujem preto aj tie. Iste ste si všimli, že o peniazoch stále nehovorím, pretože tie sa do odkladacieho priestoru na to určeného skoro ani nezmestia (a ani sa so mnou veľmi nekamarátia). Vytláčajú ich papierové kupóny predstavujúce zľavu na určitý druh nemíňajúceho sa tovaru a hŕba stravných lístkov. A práve stravné hlísty, odpusťte, že ich tak nazývam, ony totiž zaberajú najviac miesta, mi idú na nervy ako tie nechutné červíkové zvieratká. Môžete mi oponovať, že ide o ceninu, ktorá má, podľa toho, koľko pracovných dní má mesiac, hodnotu približne 65 €. Súhlasím, určite ich nezahodím, nie som hlupák, dá sa za ne aj dobre najesť. Ako zamestnancovi mi pri výplate za ne odrátajú nejakých 30%. Teda zaokrúhlene 20 € prispejem zo svojho. Zvolám trikrát hurá, lebo sa to oplatí. Hurá, skríknem od radosti znova, keď si uvedomím, ako sa tí hore o nás zodpovedne starajú, prispievajú nám na chutnú stravu každučký boží pracovný deň. Najkrajší pocit zažívate asi aj vy, keď si vás ekonómka raz za mesiac zavolá a podá vám do ruky balíček asi 20 novučkých nepokrčených farebných stravných lístkov. Rukolapný dôkaz veľkorysej starostlivosti štátu o naše hladné brušká. Len tak rozmýšľam, či nám tie lístky boli naozaj treba. Postačilo predsa pridať k výplate sumu, ktorú nám štát poskytuje na stravné lístky a bolo by po oštare so zavadzajúcimi stravenkami v už aj tak hrubej peňaženke. Ekonómky by ich nemuseli vydávať, zratúvať, kontrolovať, uskladňovať. A bolo by. Lenže pes je asi zakopaný inde. Niekto si vymyslel firmy, ktoré budú tlačiť stravné lístky. Tie chcú na tom získať, to je pochopiteľné. A keďže ten niekto sedí tam hore a povedal si, chceme firmy a stravenky a zisk a hotovo, vznik lístkových firiem nebol problém. Takže firmičky lístky tlačia, dodávajú a nejaké to percento, podotýkam: oficiálne, spapkajú. Povedal som si, že sa postavím na odpor a namiesto farebných papierikov som si pýtal ako príspevok na stravu peniaze. Milá pani ekonómka mi to neodporučila, lebo stravné lístky nepodliehajú zdaneniu, no peniaze áno. Teda som to vzdal z pochopiteľných dôvodov. Ale sú tí naši politici figliari. Napočudovanie mi niektorí známi tvrdia, že lístky sú výhodné preto, že ich aspoň neminú na iné než na potraviny, napríklad na sprostosti. Nuž naozaj niekto nedospeje ani v štyridsiatke na to, aby bol schopný rozhodovať rozumne o svojich financiách. A vraj je tiež veľa takých, čo by peniaze prepili a podobné výchovné táraniny. Hm… Neviem, či práve to je najvhodnejšia výchova k múdremu hospodáreniu a riešenie prekvitajúceho alkoholizmu. Ale ako k tomu prídem ja? Som slobodný občan (demokratického) štátu a trochu ma uráža, že mi niekto veľkoryso dáva stravné lístky, ktoré mi pripomínajú druhú svetovú vojnu a prídelový systém, kde to bez lístkov asi fakt nešlo. Tým mi určuje, ako s nimi naložiť. Najviac ma štve tých mojich poctivo zarobených 20 €, ktoré mám v stravenkách. Jednoducho niekto tam hore rozhodol, že ich budem dostávať v papierikoch. Moje peniaze. Každý mesiac približne 20 €. Poviete si, čo je 20 €, keď na stravu minieme niekoľko stovák mesačne. Áno, ale ide o princíp. A ešte je tu ďalší rozmer. V dobe platobných kariet a internetbankingu platíme trápnymi obdĺžnikovými papierikmi. Z toho sú nešťastné najmä banky, ale aj ja, lebo chcem platiť, ako uznám sám za vhodné. Zatiaľ to však nie je možné, preto čašníkom odovzdávam stravné hlísty a ľutujem ich, neraz majú trampoty s počítaním a vydávaním. A to zaťažuje i mňa. Vysvetlím. Keďže sme v práci dobrý tím, pomáhame si so zabezpečením obeda. To znamená, že ak sa idem napapkať do reštaurácie, rád prinesiem v termoobale obed kolegovi, povedzme, že dvom, to ešte unesiem, a potom sa vyrovnáme. Lenže ako. Obidvaja mi s úsmevom podajú stravné lístky a dorovnajú drobnými. Vybavené. Vtedy sa rozčúlim a zrevem: Nie som reštaurácia. Jednoducho ja sa asi stravných lístkov nezbavím. Dúfam len, že nás v najbližších rokoch nečakajú odevné lístky, drogistické, knižné, palivové, lekárenské a čo ja viem aké, pod výchovnou zámienkou, aby sme si výplatu neprepili…