Michal Várošík

My, mladší, sa naň nepamätáme. Čítame o ňom z literatúry faktu a dozvedáme sa o ňom zo spomienok preživších. Skôr narodení si ho pripomínajú s určitou dávkou vzrušenia, najmä ak vtedy boli chlapcami, ktorí sa hrávali na vojakov a vyrábali si gumipušky či napodobeniny samopalov z dreva. V uliciach zrazu videli desiatky ozajstných obrnených vozidiel a stovky ozbrojených, neraz strieľajúcich, vojakov. Tí, čo už boli v auguste 1968 dospelí, rýchlo pochopili, že nás bratské vojská, armády Varšavskej zmluvy, obsadili a územie Československa zabrali bez vedomia našich štátnych predstaviteľov. Česi a Slováci smútili, plakali, spievali hymnu a hromžili na mladučkých dezorientovaných soldatov zovretými päsťami. Vykrikovali IDITE DAMOJ! a hádzali po ich hrmotajúcich tankoch paradajky a dlažobné kocky. Písali na cesty a po múroch heslá ako DUBČEK SVOBODA TO JE NAŠA SLOBODA a do sovietskej hviezdy kreslili hákový kríž. Nepomohlo. Sovietski vojaci ostali. Nekonečných dvadsaťtri rokov. Sovietsky zväz totiž svoje impérium získané po druhej svetovej vojne nedokázal udržiavať pokope prosperujúcim hospodárstvom, rastom ekonomiky, či slobodou médií a jednotlivca. Nič také v socializme neexistovalo.

Dubčekovo krídlo si to uvedomovalo a svojimi „demokratickými maniermi“ alebo „socializmom s ľudskou tvárou“ si kliesnilo cestu k vždy vyspelejšiemu západu. Odpoveďou Moskvy sa stala hrubá sila, ako v roku 1956, keď poslala tanky na Maďarsko.

Horúce slnko, čvachtanie sa detí pri vode, prvé letné lásky tínedžerov, prázdniny u starých rodičov, stanovačky pri jazerách a celozávodné dovolenky. Také malo byť leto 1968 v ničom odlišné od toho nášho. Aj bolo, ale len do 21. augusta, keď jeho dovolenkovo-prázdninovú vôňu rozfúkal na nekonečných dvadsaťtri rokov zápach okupačnej ocele.

Ďakujem životu za to, že som ani jedno leto nemusel prežívať to, čo ľudia pred päťdesiatimi rokmi, že si dnes môžem kúpiť a prečítať akúkoľvek knihu a urobiť si na život vlastný názor, za vyslovenie ktorého neskončím za mrežami, že toaletný papier nie je nedostatkový tovar a na dovolenku k Jadranu nepotrebujem povolenie, výjazdové doložky a cestovný pas. Jednoducho sa s rodinou zbalíme, vycestujeme a užívame si prázdninové leto pri „slovenskom mori“, ktoré určite nebolo pre nás ani raz také horúce ako v šesťdesiatom ôsmom.