Michal Várošík

Od detstva sme inklinovali k nejakým vzorom. V najmladšom veku to boli najmä naši rodičia, všetko sme chceli robiť ako mama či otec. Neskôr sme si lepili po stenách detskej izby obrázky Maradonu a Tublatanky. V čase dospelosti sme od toho napokon akosi upustili, pritom vzory potrebujeme aj ako dospelí. Dnes je už nemoderné vtláčať do omietky pripináčiky, aby plagát ako tak držal na stene, lebo dvoma klikmi v ajfóne sa vám daná osobnosť na displeji zjaví okamžite.

Som rád, že práve dnes som tie dva kliky na vševediacom internete urobil a jedna z veľkých rozhlasových osobností sa ihneď zjavila na monitore môjho počítača: redaktorka Štúdia Československého rozhlasu Banská Bystrica Ota Plávková (⁕1926-†2002). Ona bola hnacím motorom vysielania z banskobystrického štúdia, keď vojská Varšavskej zmluvy okupovali krajinu. Mala viac odvahy ako vtedajšie vedenie štúdia. Prevzala iniciatívu do svojich rúk, riadila vysielanie a povzbudzovala svojich kolegov, aby sa nebáli a informovali verejnosť o postupe vojsk, dianí vo vedení štátu i situácii v uliciach. Úlohou banskobystrického štúdia tiež bolo upokojovať rozvášnené davy obyvateľov, aby nedošlo k zbytočnému krviprelievaniu. Obdobie normalizácie neveštilo pre Otu Plávkovú nič dobré. Ako mnoho iných redaktorov a hlásateľov ju začiatkom 70. rokov za činnosť v rozhlase v auguste ´68 prepustili z práce. Komunisti jej okrem toho zakázali žiť v rodnej Banskej Bystrici, s ktorou bola veľmi úzko spätá. Presťahovala sa do Bratislavy, kde pracovala v Pozemných stavbách. Ako by toho nebolo dosť, za pätami jej snorila Štátna bezpečnosť. Po spoločenských zmenách roku 1989 sa dočkala rehabilitácie. Zomrela v roku 2002. Pochovaná je vo svojom milovanom meste, meste pod Urpínom.

Vzory. Či chceme alebo nie, ovplyvňujú nás. Aj mňa. Ako redaktor, ktorý profesionálne vyrastal ako rozhlasák, som si za vzor vybral Otu Plávkovú. Ibaže neviem, či by som na jej mieste dokázal bojovať za pravdu s takým zanietením a odvahou ako ona. Kiežby…