Neopakovateľné prázdniny (podľa skutočnej udalosti)

14. augusta 2018 15:02, Prečítané 2 629x, michalvarosik, poviedky

Janka, ako každé leto, rodičia zaviezli k starému otcovi na dva týždne prázdnin. Tešil sa, veď kedy mohol na sídlisku vidieť kosiť trávu, pomáhať pri draní králika z kože a kúpať sa v pozinkovanej vaničke na dvore sledovaný starým psom Džuchym. Starký ho tiež brával do krčmy, ale len cez deň, dal si pivo a vnukovi kúpil žltú malinovku. Ohromne sa mu to rátalo, cítil sa ako veľký dospelý. Sníval, že keď vyrastie, stane sa pilotom, ozajstným vojenským. Otca sa raz opýtal, či by nemohli bývať pri starkom, lebo u neho lieta veľa lietadiel a jemu sa to náramne páči a okrem toho tam má kamaráta Ondra, s ktorým rád hrá futbal a bicykluje sa. Samozrejme otec odmietol a vymenoval aspoň štyri výhovorky.
„Dobrý deň, ujo, Janko už pricestoval?“ kričal cez bráničku šiestak Ondro, pričom rozbrechal strážcu Džuchyho priviazaného k reťazi.
„Čuš, Džuchy, prestaň!“ zahriakol verného psa domáci pán, ktorý práve trhal perie zo zabitej sliepky, čo budú mať na obed. „Prišiel, prišiel! Včera večer mi ho doviezli, už sa ťa nevie dočkať,“ oznámil Jankov starký a zakričal na vnuka. Janko o chvíľu vybehol von, natešene sa pozdravil s kamarátom a ich prvé spoločné kroky tohtoročných prázdnin viedli na futbalové ihrisko.
„Prihraj, no, prihraj!“ volali chlapci v zápale hry. Janko hral v tíme s Ondrom a futbal hrali len na jednu bránu. Štyria proti štyrom. Brankár nepatril ani jednému družstvu, chytal strely jedným aj druhým.
„Strieľaj, Ondro, vypáľ!“ povzbudzoval Janko prázdninového kamaráta po tom, čo mu prihral medzi dvoch súperov a mal šancu streliť gól. Ondro napriahol a pravačkou vypálil k pravej žrdi. Brankár sa vymrštil a hodil za letiacou loptou, lenže tá bola rýchlejšia a skončila v bráne. Ondro zdvihol víťazoslávne ruky a radoval sa z gólu.
„Výborne, perfektné!“ spoluhráči ho tľapkali po pleci. Nasledoval výkop brankára. Chlapci sa telami strkali, aby si vytvorili okolo seba priestor a čakali ku komu lopta dopadne. Vtom sa ozval obrovský rachot. Prinútil ich rukami zapchať si uši. Taký rámus, treskot a rev dokáže len motor nadzvukového lietadla. Janko to vedel a pozeral s ostatnými na oblohu. Lopta dopadla, niekoľkokrát poskočila a napokon doskackala bez povšimnutia. Vo vzduchu uvideli niekoľko lietadiel, najmä nad letiskom. Z ihriska pozorovali ako nad dráhou krúžili a kolmo na ňu nalietavali. Bolo to perfektné, len keby tak nehučali.
„Chlapi, skončime s tým!“ Janko sa pokúsil prekričať vojenské lietadlá a rozhadzoval rukami, aby kamaráti pochopili, že v tomto hluku sa hrať nedá. Malí futbalisti sa rozišli. Naozaj sa hrať nedalo. No Janko s Ondrom začali nad čímsi špekulovať. Ondrej navrhol, či by sa nešli pozrieť k letisku, čo sa tam vlastne deje. Janko by šiel veľmi rád, letectvom žil. Doma si z novín a časopisov vystrihoval obrázky lietadiel a vrtuľníkov a nalepoval do linajkovaného zošita, len tak pre zábavu. A tu, v dedine pri starom otcovi mal letisko ako na dlani, naživo, v priamom prenose. Bola to paráda. Keď o tom rozprával kamarátom v škole, závideli mu.
„Ondro, dnes nemôžem!“
„Prečo? Každé prázdniny sa tam chodíme pozerať,“ prehováral ho Ondro.
„Viem, ale starký mi zakázal,“ Janko sklopil oči do zeme.
„Práve dnes, keď je to také zaujímavé? Asi majú vojenské cvičenie a my tam nepôjdeme? Na bicykloch sme tam o päť minút. Janko, veď poď, tvoj starký o tom nemusí ani vedieť.“
„Keď ja neviem, sľúbil som mu, že tam nepôjdem. Zdal sa mi dnes ráno smutný,“ spomenul si ako stále počúval tranzistor. Niežeby inokedy nie, ale dnes si ho vzal aj na dvor, keď chystal sliepku na polievku.
„A ty chceš byť pilot? Pilot musí byť odvážny.“
„Nemám ani bicykel. Iba veľký, starkého, s vázou. Má ho opretý v humne.“
„Tak si ho tajne požičiame,“ nedal sa Ondro odbiť a sľúbil, že o hodinku sa z letiska vrátia a vo vrecku budú mať vzrušujúci zážitok, s ktorým sa budú môcť chváliť pred všetkými.
O chvíľu sa dvojica ocitla pred starkého domom. Cez bráničku videli, ako sa po trávnatom, nezámerne slepačincami pohnojenom dvore prechádzali kury a namyslený kohút. Zdalo sa, že im hluk leteckého cvičenia neprekážal, za to Džuchymu z búdy netrčal ani chlp. Chlapcov ani nezačul, keď vošli do dvora. Janko šiel nenápadne po bicykel, kým Ondro zatiaľ zastal za búdou, pripravený v prípade potreby zasiahnuť. Keby ich totiž pes zbadal, pošantil by s ním, prihovoril sa mu, dal sa mu vyoblizovať, aby sa nerozbrechal a neprivolal starkého. Janko sa nenápadne a opatrne zakrádal k humnu, roztvoril vráta a zmizol. Za okamih vycúval z humna dvojkolesového tátoša, o dve čísla väčšieho, než by potreboval a prechádzal naspäť dvorom. Kamarát naňho povzbudivo kýval, nech len postupuje k bráničke, že je všetko v poriadku. Janko tlačil bicykel už poza psiu búdu, ešte sa ubezpečil pohľadom do okien, či je všetko bez problémov, našťastie starkého v nich nevidel. Vzduch čistý.
„No vidíš, že si chlapík,“ pochválil Ondro kamaráta, keď sa ocitli za dedinou a smerovali na bicykloch na letisko. Pred nimi sa otvoril vzrušujúci výhľad: popri pristávacej dráhe stíhačky, nad ňou nízko prelietavajúce ďalšie, nadzvukové, do toho pobehujúci vojaci, ktorí pôsobili ako mravce prepletajúce sa jeden cez druhého.
„Ondro, vieš, aké sú to stroje?“ podpichoval Janko, keď ležali vo vysokej tráve pri plote letiska a pozorovali nezvyčajný ruch. Vedel, že Ondro sa o leteckú techniku nezaujíma.
„Stíhačky, predsa!“
„To sú Mig-y. Vyrábajú ich Rusi,“ sebavedome poznamenal Janko.
„Dobre, dobre, nemusíš sa hneď vyťahovať.“
„Pozri, tamto letia vrtuľníky, sú obrovské. Majú aj bomby,“ ukázal prstom na roj helikoptér, ktoré v diaľke vyzerali ako nasrdené sršne.
„Na čo by im boli bomby?“
„Neboj sa, to sú len cvičné… nie je vojna…“ mudroval Janko.
„Teda poviem ti, že to je obrovské cvičenie,“ Ondro zrazu dostával strach a rozhrnul si rukou steblá trávy, aby lepšie zaostril na dráhu. „Z vrtuľníkov vystupujú vojaci, aha, a majú aj samopaly.“
„A čo by mali mať? Ale určite nemajú ostré náboje. Hádam sa teraz nebojíš?“ dobiedzal Janko. Veď ty si ma sem ťahal.
„No, neviem… Nezdá sa mi to.“
„Počkaj, počkaj,“ všímal si Janko pohyb vojakov vyskakujúcich z vrtuľníka. Jeden z nich priveľmi mával rukami, dával príkazy iným a naraz sa vybral k najvyššej budove letiska. „Idú k strážnej veži. Čo tam chcú so samopalmi?“ pýtal sa Janko, hoci od kamaráta odpoveď neočakával.
„Čo ak to nie sú naši?“ obával sa Ondro.
„A kto by to bol? Tie lietadlá sú naše.“
„Ale nie je na nich náš znak…“ poznamenal chlapec z dediny.
„Inak poviem ti, že som z toho namäkko. Vyzerá to ako ozajstná vojenská operácia,“ začal pochybovať o cvičení aj Janko.
Zrazu sa ozval prenikavý zvuk sirény. Ihneď zaznela krátka intenzívna streľba. Ra-ta-ta-ta! Ra-ta-ta-ta! Dávka zo samopalu. Chlapci od strachu strčili hlavy do suchej trávy. Nie nadlho. Strach mal veľké oči, vyskočili na bicykle a šliapali na pedále z celej sily. Predierali sa cez trávu a potom skratkou cez kukuričné pole. Bolo im úplne jedno, kadiaľ sa ženú, len nech sú rýchlo v bezpečí. Domov prišli našťastie živí a zdraví. Len na tvárach sa im červeneli šrámy, ktoré im uštedrili ostré listy vysokej kukurice.
Janko prišiel domov až večer. Bál sa prísť skôr z obavy, čo mu povie starký, ak zistil, že mu vzal bicykel a dovtípil sa, že bol s Ondrom na letisku. No keď sa zotmelo, nemal na výber. Vošiel do dvora a nazrel cez okno dnu. Svietilo sa, muž sedel za kuchynským stolom. Vnuk dotlačil bicykel do humna na svoje miesto. Sliepky už sedeli na pántoch v kuríne a Džuchy na neho živo vrtel chvostom. Janko ho letmo pohladkal.
„Ahoj, starký! Už som doma,“ opatrne pozdravil starého otca, ktorého by nevymenil zas nič na svete.
„No pekne mladý muž, pekne. Koľkože je hodín?“ starý otec sa na neho neotočil, zostal v polohe ako predtým, so založenými rukami pod bradou. Oproti nemu ležal tanier s chlebom natretý maslom a domácim ríbezľovým lekvárom, pri ňom hrnček s čajom.
„To je pre teba, Janko. Jedz! Potom sa porozprávame!“ starkého vážnosť vyvolávala vo vnukovi obavu, že dostane výprask. A keby aj, nech, zaslúži si. Neposlúchol ho. Len nech to nepovie otcovi.
„Starký, prepáč, že som ťa….“ zastal pri ňom so sklonenou hlavou a ledva vyjachtal zo seba pár slov.
„Vieš, čo sa ti mohlo stať? Chlapče, mohol si prísť o život. To je vojenský priestor. Vojaci majú predsa zbrane. Vieš, čo je to dostať guľku? V lepšom prípade, čo je to skončiť za mrežami za špionáž? Teba by síce zavreli do domova, ale tvojho otca do basy. To by si chcel?“ muž rozrušene vstal od stola a vyťahoval remeň z nohavíc. „A aby si si zapamätal raz a navždy, že….“ starkému sa rozochvel hlas a jeho napriahnutá ruka pripravená zasiahnuť Jankove nohavice presne na zadku, klesla s remeňom k jeho vlastnej nohe. Neudrel. Bezmocne sa posadil a utrel si slzu. Zavládlo ticho. Janko si sadol tiež a pustil sa do chleba, od starkého chutil znamenite.
Keď dojedol, vstal, aby sa šiel umyť a zaľahnúť do postele. Starký sa načiahol po chlapcovej ruke, pritiahol si ho k sebe a posadil na kolená.
„Veľmi som sa o teba bál, Janko, veľmi!“ oprel si jeho hlavu o plece. „Lebo sa dejú strašné veci,“ rozprával tajomne.
„Starký, plačeš?“ vnuk nazbieral odvahu na citlivú otázku. Starkého videl so slzami v očiach, iba keď umrela stará mama.
„Ale nie, Janko, neplačem, len mi asi čosi spadlo do oka,“ starý otec sa vyhováral trochu nemotorne a poslal vnuka umyť sa, prezliecť do pyžamy a zaľahnúť do postele.
Janko poslúchol, len si predtým než sa schoval pod perinu, vybral z kufra zošit. Slúžil mu ako prázdninový denník. Dnes si doňho zapísal: Veľa som dnes bol s Ondrom. Hrali sme futbal. Dal perfektný gól. Potom som starkému vzal bicykel a išli sme s Ondrom na letisko. Bolo tam veľa lietadiel. Migov. A boli tam aj bojové vrtuľníky. Bolo ich strašne veľa. Toľko som ich tu ani jedny prázdniny nevidel. Priletelo na nich veľa vojakov so samopalmi. Bolo to skvelé. Len robili strašný rámus. Aj ja chcem byť pilotom. Jedna stíhačka, ktorá asi chcela pristáť, zrazu nádherne vysoko vzlietla nad dráhou. Vtedy sme si museli zapchať uši. Potom sme sa zľakli, lebo sme počuli streľbu. Bolo to dnes dobrodružné, no aj tak si myslím, že to bolo také zvláštne cvičenie. Našťastie sa všetko dobre skončilo a prišli sme domov. Starý otec bol dnes celý deň smutný. Možno mi zajtra povie, že prečo. A pod to doplnil dátum: 21. august 1968.