Michal Várošík

Zhodnotil som po návšteve známej socialistickej dominanty Bratislavy, ku ktorým reštaurácia Bystrica, alebo ak chcete, vyhliadková veža vyrastajúca nad Dunajom, patrí.

Ale pekne po poriadku. Pozrieť sa na hlavné mesto z výšky sa zachcelo aj mojim školopovinným ratolestiam a manželke. „Nuž, keď sme už tu, poďme teda na to,“ súhlasil som. Pri výťahu, ktorým sme sa mali vyviezť do reštaurácie po obvode olemovanej okennými tabuľami, nás privítala milá mladučká slečna. Upozornila nás, že ak si objednáme niečo z jedálneho lístka, vstupné neplatíme. Ak si dáme iba niečo z baru, vstupné uhradiť musíme. Predstavili sme si ceny jedálneho lístka 95 metrov nad Dunajom a zvážili sme, že budeme skromnejší a ostaneme len pri vstupnom. Lístky na dvojnohú kovovú vežu boli v skutku európske: 7,40 € dospelý, 3,95 € dieťa do 15 rokov. Summa summarum pre našu štvorčlennú rodinu 22,70 €. Oblial ma pot. Toľko peňazí za tak málo muziky. Nechcel som deťom pokaziť radosť a slečne za pokladnicou som žmurkol, že ideme teda hore. Na to pýtala od detí študentské preukazy.

„Aké preukazy, prosím vás?“ začal som byť nervózny.

„Že sú školáčky…“ odvetila.

„A čo si myslíte, že chodia do roboty? Jedna má 11 rokov a druhá 14. Aké preukazy by asi mali tak mať? Že navštevujú základnú školu? A to už čo je toto? To je asi samozrejmé, že chodia do školy. Máme akurát preukazy poistenca, kde si ich vek môžete overiť,“ bol som už nasrdený, ale snažil som sa ovládať. Asi videla pod mojou pokrievkou kypiacu paru a povedala, že nám tie detské vstupenky napokon predá, ale nabudúce, aby sme tie preukazy na vyzvanie ukázali. Inak zaplatíme za deti študentský lístok za 4,95 €, to znamená za každú dcéru o 1 euro viac.

Výťah označený ako ELEVATOR nás bezpečne vyviezol do srdca UFA. Po vystúpení sme si všimli presklenú vitrínu so suvenírmi a oviala nás príjemná atmosféra zmodernizovaného prostredia.

„Kam teraz?“ pýtal som sa sám seba nahlas. Manželka a dcéry rovnako blúdili pohľadom. Vybrali sme sa za svetlom, teda k oknám, tie obkolesovali reštauračné priestory. Pri nich sedeli ľudia a uveličení nádherným výhľadom na Dunaj, stáročný hrad, Dóm svätého Martina a parlament popíjali kávu či iné lahodné nápoje. Bolo nám nepríjemné ich rušiť, ale aj my sme si chceli pozrieť Bratislavu z výšky. Predrali sme sa pomedzi stoly a prekliesnili sme si cestu cez barových hostí. Bolo im určite divné, že im takmer pozeráme do pohárov a šálok a že sa s nami musia deliť o priestor, ktorý predsa patrí im a poskytuje pastvu pre oči. Keďže sme si neobjednali nič, museli sme sa predsa nejako dostať k úchvatnému výhľadu, za ktorý sme vyhodili nekresťanské peniaze.

Staršia dcéra si všimla, že vzdialenejšia polovica reštaurácie je prázdna, aby sme sa teda išli pozrieť na mesto z onej strany. Zajasali sme a predierali sa napokon tam. „Pozor, deti, sem nesmieme. Pozrite, tu je piktogram preškrtnutého chodca v červenej kružnici,“ oznámil som sklamane zvyšku rodiny. Pochopil som, že ide časť pripravenú na stolovanie, a tiež som pochopil, prečo na stoličkách nikto nesedí. Určite nie z dôvodu, že tu hore nevedia variť. Sklamaní sme napokon odchádzali aj od slávnostne prestretých stolov.

„Počujte, keď už sme tu, poďme sa aspoň odľahčiť.“ zahlásil som. Nie že by som sa túžil z výšky na mesto oné…, ale aspoň si pozriem vybavenie sociálnych zariadení. Ako hľadáme, tak hľadáme, WC nikde. Hádam nie sme takí sprostí, že ho nevieme nájsť? A veru, boli sme. Teda aspoň ja, deti mi ukázali dvere s nápisom MALE a druhé FEMALE. Pre istotu mi naznačili, do ktorých mám vstúpiť. Pisoár bol umeleckým dielom, ozaj pekný, v tvare pozinkovaného vedra, ale prečo nemohli dvere označkovať aj po slovensky alebo na ne nalepiť obrázok muža a ženy, som nepochopil. Po vykonaní živočíšnej potreby sme triezvo zhodnotili situáciu a povedali si, že to je hádam všetko, čo nám bratislavské UFO ponúka. Škoda, sľubovali sme si od neho viac. Nasmerovali sme si to preto k elevatoru. Cestou sme prechádzali popri matnej priehľadne stene, cez ktorú prenikalo denné svetlo. Netušil som, čo je za ňou, lebo nápis UFO. WATCH. TASTE. GROOVE… (prekl. Watch – pozerať, Taste –  ochutnať, Groove – radovať sa) som nedokázal vylúštiť. Oproti, za vitrínkou so suvenírmi, stála pekná slečna, asi študentka. „Slečna, prosím vás, do týchto sklených dverí sa dá vojsť?“ ukázal som na matnú plochu s anglickým nápisom.

„Nie, nedá, to je náš ofis,“ odpovedala milo.

Do mňa akoby vošlo sto čertov. Aký OFFICE, čo za OFFICE, to nevieš povedať kancelária? Nasrdene som to zo seba napokon nevypustil. Zazrel som na zvyšok rodiny, postavil ich do pozoru a oznámil: „Ideme domov“. Blížiac sa k elevatoru som spozoroval otvárajúce sa dvere s masívnym kovovým držadlom, ktoré sa znenazdajky roztvorili a vypľuli niekoľko ľudí. Tvárili sa akoby ich ošľahal pravý zimný vietor. Tí idú odkiaľ? Tie dvere vedú kam? Pozriem na ženu, ktorá odvetí, že asi sa cez ne dá vyjsť na strechu. Lebo nápis nad dverami WATCH znamená pozerať sa…

„Deti, ide sa hore, na strechu!“ zmenil som rozkaz. Manželka mala pravdu. Po oceľových schodoch sme vyšli na strechu UFA, kde bolo úchvatne. Nádherný výhľad na všetky svetové strany a dominanty Bratislavy. Staršia dcéra spozorovala obrátenú pyramídu, sídlo Slovenského rozhlasu. Mňa zas uchvátila mohutnosť našej veľrieky a plavidiel, ktoré čerili jej hladinu. Aspoň na chvíľu byť vtákom – uleteli mi myšlienky. Keby nefúkal ľadový februárový vietor, nezdržali by sme sa na streche UFA len päť minút. Zostupujúc späť do reštauračných priestorov som pociťoval potrebu podeliť sa o svoje dojmy s personálom. Moja polovička netušila, čo mienim, lebo inak by ma od toho odhovárala. A dcéry tiež. Lenže ja som si tú myšlienku nedal vytĺcť z hlavy. Za nami sa zatvorili dvere s WATCH a oproti nám sa rozzívali automatické chladné kovové dvere s nápisom ELEVATOR, aby vypľuli ďalších záujemcov o nádherný výhľad. Kdesi medzi tým stála známa slečna, ktorá, ako nás pred chvíľou upozornila, má za sklenou stenou OFFICE. „Slečna, prepáčte!“ načal som mierne vzrušený a nasrdený, „…v rámci skvalitnenia vašich služieb by asi bolo veľmi vhodné, keby ste si to lepšie zorganizovali. Keďže ste si dali vyrobiť všetky nápisy v UFE v angličtine, neviem, kde je tu sever, chápete? Ani ten poondiaty záchod som nevedel nájsť. Úplnou náhodou som si všimol, že spoza tamtých dverí vyliezajú ľudia zababušení do vetroviek. Dovtípil som sa, že ide o schodisko na vyhliadku. Lebo nápisu WATCH nerozumiem. Chápete? Keby som sa vás neopýtal, čo je za dverami, tak odídem s rodinou bez očakávaného výhľadu, kvôli ktorému sme zaplatili 22,70€! Viete, som chlap z dediny a neviem po anglicky ani zaťať. A myslím, že nie som na Slovensku jediný. Ale ak vám nejde o slovenských turistov neovládajúcich angličtinu, tak stačí povedať. Ja sa o svoje skúsenosti z UFA s nimi podelím,“ varoval som ju jedným dychom.

Slečna za pultom ma trpezlivo no trochu nervózne počúvala a opýtala sa: „Neusmernil vás ani môj kolega, keďže som tu zrejme pri vašom príchode nebola?“

„Žiaľ, keď sme vystúpili z ELEVATORA, nebol tu, pri suveníroch, nik. Nuž, asi sme mali smolu,“ dodal som uštipačne.

„Prepáčte, mrzí nás, že ste mali takú skúsenosť,“ ohľaduplne sa ospravedlnila, čo som si cenil a rozlúčili sme sa. Plní rozpačitých dojmov sme sa s manželkou a dcérami bezpečne zviezli výťahom na prízemie, opustili UFO a nastúpili do auta. Znechutení štvrťhodinou prežitou v plechovej atrakcii nad Dunajom sme boli radi, že sme odtiaľ zmizli. Zas sme sa raz presvedčili, ako na Slovensku cestovný ruch (ne)funguje. A možno, že len UFO nie je pre Slovákov.