Založ si blog

Pamätník verzus ihrisko (úvaha)

Postavili ho a slávnostne odhalili ako prvý na území Československa, čo Sliaču slúži ku cti. Autor ho navrhol ako autobusovú zastávku, presnejšie ako kovový stĺpik s tabuľkou označujúcou čas odchodu a príchodu (21. 8. 1968 – 21. 6. 1991). Stojí uprostred sídliska, ktoré obývali rodiny sovietskych dôstojníkov. Pre skôr narodených je nad slnko jasnejšie, čo pamätník ozdobený vysadenými kvetinami, pripomína. Mladším ozrejmím, že ide o neslávne známy okupačný pobyt sovietskych vojsk v bývalom Československu, ktorý trval nekonečných 23 rokov. Vtrhli k nám v noci z 20. na 21. augusta 1968.

Bol vôbec pamätník, pripomínajúci taký dlho očakávaný odchod okupačnej armády, potrebný? Za 11 tisíc eur? Uprostred obytnej zóny? Nemohlo sa za tie peniaze postaviť niečo iné? Na čo nám to je? Otázky, ktoré sa nesú vzduchom aj niekoľko dní po jeho odhalení s dodatkom: Veď to už bolo dávno…

Práve preto, nezabúdajme! Uplynulo 25 rokov, čo zo spoločného štátu Čechov a Slovákov odišiel posledný vojak s päťcípou hviezdou na zelenej čapici. A vtedy sme si vydýchli slastnejšie ako fajčiar kúdol  dymu s našpúlenými perami. Teda ja ani veľmi nie, bolo mi to jedno, mal som 13 rokov a okupanti ma zaujímali tak ako vlaňajší sneh. To skôr rodičia si vydýchli i dedkovia a staré mamy, čo vojakov stretávali po uliciach, námestiach, hostincoch a stali sa nechcenou súčasťou ich socialistického života. Rusi od nich dostali nelichotivú prezývku: Šváby. Veľavravné. Veď si podmanili ešte aj modrú oblohu, ktorú okupovali rachotiacimi vrtuľníkmi, večne rušiacimi televízny signál dlho do noci. Bol to výdych blaženosti, slasti, slobody, keď „červená“ vojenská čižma navždy (dúfame) odkráčala domov. Neskutočné a neuveriteľné sa stalo realitou za poldruha roka (1990-1991). Odišli.

„A čo? Zavadzali ti? Trochu vyvádzali v šesťdesiatom ôsmom, ale potom bol s nimi pokoj,“ poznamenala jedna prosocialisticky orientovaná, milá, takmer päťdesiatnička, kamarátka. Súhlasím, ona sa s nimi nestretávala, iba výnimočne, bývala totiž v meste, kde neboli sovietske kasárne, ani byty, školy a kultúrne zariadenia pre dôstojníkov a ich rodiny.

Žijem asi kilometer vzdušnou čiarou od letiska Sliač, na ktorom boli dislokované tisícky vojakov. Inými slovami, u nás trval 21. august 1968 takmer 23 rokov. Prečo? Lebo mladučkí vojaci z kasární utekali vyhodiť si z kopýtka. Vyhľadávali ženy, na ukojenie sexuálnych chúťok. Údajne im najviac vyhovovali s tmavšou pleťou. Ísť pešo zo Sliača do našej dediny vzdialenej 2 km bolo pre ženy a staršie dievčatá riziko. Strachovali sa, zvuk ruského vojenského GAZu mali zakódovaný hlboko v mozgu. Vedeli by rozprávať ako skákali do rigolu alebo za kríky, aby sa pred nimi schovali. Keď vojaci z auta zbadali, že si niekto vykračuje pešo, najmä v sukni, sledovali ho a vykrikovali niečo ako: „Devušky… devušky…“ a podobne. Často navštevovali dedinskú krčmu a neraz sa v nej s „našimi“ pobili. Netvrdím, že vždy sa stali provokatérmi oni. V pohostinstve si bežne objednávali po tri deci vodky a vypili na ex. V novinovom papieri si nosili usušené ryby a popri chľastaní jedli. Dlho sa nezdržiavali, lebo hliadka im snorila za pätami.

Vojaci sa neraz vybrali i na dedinskú discozábavu. Tá, ktorá sa konala v septembri 1982 zostala účastníkom dlho v pamäti. Najskôr sa pred Kultúrnym domom pochytila hŕstka prítomných Sovietov s dedinčanmi, údajne kvôli dievčine. „Naši“ si vyhrnuli rukávy a Rusom ukázali, kto je tu doma. Tí sa vrátili aj s posilou, mohlo ich byť asi pätnásť, ako spomínajú vtedajší mládenci, a bili sa hlava-nehlava, do sály „kulturáku“ sa však, vďaka pästnej obrane domácich chlapov, nedostali. Znova odišli a dofrčali ešte raz na ZIL-e, mohlo ich byť vraj zo dvadsať. Scenár sa opakoval. Bitka ako sa patrí. Výsledkom boli odreniny, modriny, péenky a vypočúvanie. K tomu rozbité dvere a okná, polámané stoly a stoličky „dekorujúce“ obecné chodníky aj niekoľko desiatok metrov od Kultúrneho domu.

Mladí muži v uniformách chodili tiež do obce načierno predávať sovietske rádiá, televízory, vŕtačky a najmä benzín. Robili to často v noci, aby ich vojenská hliadka neprichytila. Spomínam si, ako sa mama bála byť v noci s nami doma, v osemdesiatych rokoch totiž otec pracoval aj v nočných zmenách. Neraz sme sa zo spánku strhli na búchanie do sklenej výplne okien. Mama cez záves nepozorovane nazerala von a pravidelne pod oknom uvidela dvoch – troch vojakov. Pochopiteľne neotvárala.

Taký bol takmer každodenný život so sovietskou armádou prenáramne dlhých 23 rokov.

Ako som dospieval, začal som si klásť otázky. Odpovedali mi na ne ľudia, ktorí v okupácii žili a so „soldátmi“ sa stretávali či už nedobrovoľne alebo inak. Nazbieral som si peknú kôpku najmä neveselých spomienok na toto pohnuté obdobie, ale ponoril som sa aj do odbornej literatúry historikov.

Pre objektívnosť musím dodať, že medzi dôstojníkmi a československými občanmi výnimočne vznikali aj priateľstvá. Muž približne v mojom veku mi rozprával, ako k nim chodil na ich pozvanie ruský dôstojník na návštevu napríklad na Vianoce.

„Mohli radšej zrekonštruovať ihrisko alebo postaviť nové namiesto tohto tu…,“ kričala na mňa neznáma mladá žena z balkóna asi štvrtého poschodia ukazujúc na novú „zastávku“, keď uvidela, ako si ju obzerám len niekoľko hodín po slávnostnom odhalení. Úprimne, tou poznámkou ma zaskočila, lebo pre mňa, a myslím, že aj pre mnohých dotknutých, je pamätník akousi satisfakciou. Na druhej strane upozornením, že sloboda nie je samozrejmosťou. Opakujem: Nie je! Nikto z nás nevie, či si ju budeme užívať „zajtra“. A možno je oceľový pamätník, zjemnený záhonom kvetov, tiež pohľadom do nášho osobného života. Nesprávame sa k niekomu často okupantsky, majetnícky?

Odchádzal som zamýšľajúc sa, čo nám teda treba viac: pamätníky alebo ihriská?

Myslím, že jedno aj druhé.

Leto 1968

21.08.2018

My, mladší, sa naň nepamätáme. Čítame o ňom z literatúry faktu a dozvedáme sa o ňom zo spomienok preživších. Skôr narodení si ho pripomínajú s určitou dávkou vzrušenia, najmä ak vtedy viac »

Redaktorka Ota Plávková, hrdinka augusta ´68

20.08.2018

Od detstva sme inklinovali k nejakým vzorom. V najmladšom veku to boli najmä naši rodičia, všetko sme chceli robiť ako mama či otec. Neskôr sme si lepili po stenách detskej izby obrázky Maradonu viac »

Neopakovateľné prázdniny (podľa skutočnej udalosti)

14.08.2018

Janka, ako každé leto, rodičia zaviezli k starému otcovi na dva týždne prázdnin. Tešil sa, veď kedy mohol na sídlisku vidieť kosiť trávu, pomáhať pri draní králika z kože a kúpať sa viac »

Francúzsko Paríž dieťa záchranca hrdina

Paríž: otec dieťaťa, ktoré viselo z balkóna, dostal podmienku

25.09.2018 23:15

Mamoudou Gassama sa v máji vyšplhal po balkónoch na štvrté poschodie a zachránil štvorročného chlapca.

požiar

V Chorvátsku a Toskánsku zúria lesné požiare, evakuovali desiatky ľudí

25.09.2018 22:51, aktualizované: 23:03

Chorvátske úrady stále pátrajú po 25-ročnej žene z Mexika, ktorá je nezvestná.

Andrej Kiska

Kiska nesúhlasí s Trumpovou myšlienkou America First

25.09.2018 22:33

Prezident SR sa v utorok v New Yorku stretol aj s ukrajinským prezidentom Petrom Porošenkom.

verzilov

Verzilov z Pussy Riot je pri vedomí a uzdravuje sa

25.09.2018 21:56

Aktivista v utorok na Twitteri napísal, že predchádzajúcich 12 dní strávil "v čiernej diere".

michalvarosik

Pracuje ako TV redaktor, rád spoznáva nových ľudí, miluje zamýšľanie sa nad bežnými i nevšednými javmi, spoločnosťou, politikou. Je závislý na knihách a chutnej káve. Neznáša konanie hlupákov a lenivcov, ktorí na svojom živote nechcú nič zmeniť, ale nevzdávajú sa zmeniť iných.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 10
Celková čítanosť: 13125x
Priemerná čítanosť článkov: 1313x

Autor blogu

Kategórie