Založ si blog

Pamätník verzus ihrisko (úvaha)

Postavili ho a slávnostne odhalili ako prvý na území Československa, čo Sliaču slúži ku cti. Autor ho navrhol ako autobusovú zastávku, presnejšie ako kovový stĺpik s tabuľkou označujúcou čas odchodu a príchodu (21. 8. 1968 – 21. 6. 1991). Stojí uprostred sídliska, ktoré obývali rodiny sovietskych dôstojníkov. Pre skôr narodených je nad slnko jasnejšie, čo pamätník ozdobený vysadenými kvetinami, pripomína. Mladším ozrejmím, že ide o neslávne známy okupačný pobyt sovietskych vojsk v bývalom Československu, ktorý trval nekonečných 23 rokov. Vtrhli k nám v noci z 20. na 21. augusta 1968.

Bol vôbec pamätník, pripomínajúci taký dlho očakávaný odchod okupačnej armády, potrebný? Za 11 tisíc eur? Uprostred obytnej zóny? Nemohlo sa za tie peniaze postaviť niečo iné? Na čo nám to je? Otázky, ktoré sa nesú vzduchom aj niekoľko dní po jeho odhalení s dodatkom: Veď to už bolo dávno…

Práve preto, nezabúdajme! Uplynulo 25 rokov, čo zo spoločného štátu Čechov a Slovákov odišiel posledný vojak s päťcípou hviezdou na zelenej čapici. A vtedy sme si vydýchli slastnejšie ako fajčiar kúdol  dymu s našpúlenými perami. Teda ja ani veľmi nie, bolo mi to jedno, mal som 13 rokov a okupanti ma zaujímali tak ako vlaňajší sneh. To skôr rodičia si vydýchli i dedkovia a staré mamy, čo vojakov stretávali po uliciach, námestiach, hostincoch a stali sa nechcenou súčasťou ich socialistického života. Rusi od nich dostali nelichotivú prezývku: Šváby. Veľavravné. Veď si podmanili ešte aj modrú oblohu, ktorú okupovali rachotiacimi vrtuľníkmi, večne rušiacimi televízny signál dlho do noci. Bol to výdych blaženosti, slasti, slobody, keď „červená“ vojenská čižma navždy (dúfame) odkráčala domov. Neskutočné a neuveriteľné sa stalo realitou za poldruha roka (1990-1991). Odišli.

„A čo? Zavadzali ti? Trochu vyvádzali v šesťdesiatom ôsmom, ale potom bol s nimi pokoj,“ poznamenala jedna prosocialisticky orientovaná, milá, takmer päťdesiatnička, kamarátka. Súhlasím, ona sa s nimi nestretávala, iba výnimočne, bývala totiž v meste, kde neboli sovietske kasárne, ani byty, školy a kultúrne zariadenia pre dôstojníkov a ich rodiny.

Žijem asi kilometer vzdušnou čiarou od letiska Sliač, na ktorom boli dislokované tisícky vojakov. Inými slovami, u nás trval 21. august 1968 takmer 23 rokov. Prečo? Lebo mladučkí vojaci z kasární utekali vyhodiť si z kopýtka. Vyhľadávali ženy, na ukojenie sexuálnych chúťok. Údajne im najviac vyhovovali s tmavšou pleťou. Ísť pešo zo Sliača do našej dediny vzdialenej 2 km bolo pre ženy a staršie dievčatá riziko. Strachovali sa, zvuk ruského vojenského GAZu mali zakódovaný hlboko v mozgu. Vedeli by rozprávať ako skákali do rigolu alebo za kríky, aby sa pred nimi schovali. Keď vojaci z auta zbadali, že si niekto vykračuje pešo, najmä v sukni, sledovali ho a vykrikovali niečo ako: „Devušky… devušky…“ a podobne. Často navštevovali dedinskú krčmu a neraz sa v nej s „našimi“ pobili. Netvrdím, že vždy sa stali provokatérmi oni. V pohostinstve si bežne objednávali po tri deci vodky a vypili na ex. V novinovom papieri si nosili usušené ryby a popri chľastaní jedli. Dlho sa nezdržiavali, lebo hliadka im snorila za pätami.

Vojaci sa neraz vybrali i na dedinskú discozábavu. Tá, ktorá sa konala v septembri 1982 zostala účastníkom dlho v pamäti. Najskôr sa pred Kultúrnym domom pochytila hŕstka prítomných Sovietov s dedinčanmi, údajne kvôli dievčine. „Naši“ si vyhrnuli rukávy a Rusom ukázali, kto je tu doma. Tí sa vrátili aj s posilou, mohlo ich byť asi pätnásť, ako spomínajú vtedajší mládenci, a bili sa hlava-nehlava, do sály „kulturáku“ sa však, vďaka pästnej obrane domácich chlapov, nedostali. Znova odišli a dofrčali ešte raz na ZIL-e, mohlo ich byť vraj zo dvadsať. Scenár sa opakoval. Bitka ako sa patrí. Výsledkom boli odreniny, modriny, péenky a vypočúvanie. K tomu rozbité dvere a okná, polámané stoly a stoličky „dekorujúce“ obecné chodníky aj niekoľko desiatok metrov od Kultúrneho domu.

Mladí muži v uniformách chodili tiež do obce načierno predávať sovietske rádiá, televízory, vŕtačky a najmä benzín. Robili to často v noci, aby ich vojenská hliadka neprichytila. Spomínam si, ako sa mama bála byť v noci s nami doma, v osemdesiatych rokoch totiž otec pracoval aj v nočných zmenách. Neraz sme sa zo spánku strhli na búchanie do sklenej výplne okien. Mama cez záves nepozorovane nazerala von a pravidelne pod oknom uvidela dvoch – troch vojakov. Pochopiteľne neotvárala.

Taký bol takmer každodenný život so sovietskou armádou prenáramne dlhých 23 rokov.

Ako som dospieval, začal som si klásť otázky. Odpovedali mi na ne ľudia, ktorí v okupácii žili a so „soldátmi“ sa stretávali či už nedobrovoľne alebo inak. Nazbieral som si peknú kôpku najmä neveselých spomienok na toto pohnuté obdobie, ale ponoril som sa aj do odbornej literatúry historikov.

Pre objektívnosť musím dodať, že medzi dôstojníkmi a československými občanmi výnimočne vznikali aj priateľstvá. Muž približne v mojom veku mi rozprával, ako k nim chodil na ich pozvanie ruský dôstojník na návštevu napríklad na Vianoce.

„Mohli radšej zrekonštruovať ihrisko alebo postaviť nové namiesto tohto tu…,“ kričala na mňa neznáma mladá žena z balkóna asi štvrtého poschodia ukazujúc na novú „zastávku“, keď uvidela, ako si ju obzerám len niekoľko hodín po slávnostnom odhalení. Úprimne, tou poznámkou ma zaskočila, lebo pre mňa, a myslím, že aj pre mnohých dotknutých, je pamätník akousi satisfakciou. Na druhej strane upozornením, že sloboda nie je samozrejmosťou. Opakujem: Nie je! Nikto z nás nevie, či si ju budeme užívať „zajtra“. A možno je oceľový pamätník, zjemnený záhonom kvetov, tiež pohľadom do nášho osobného života. Nesprávame sa k niekomu často okupantsky, majetnícky?

Odchádzal som zamýšľajúc sa, čo nám teda treba viac: pamätníky alebo ihriská?

Myslím, že jedno aj druhé.

Stravné hlísty

28.06.2016

Niežeby som ráno dokázal premýšľať jedna radosť, ale dnes som nemohol inak. Po náročnom prebudení, vstávania vlastne nikdy nemám ľahké, som si lenivo ponaťahoval zmeravené kosti, ošpliechal viac »

Nedohrané. ..

13.10.2014

Uháňali cez mesto ako blázni. Nebrali ohľad ani na zníženú rýchlosť na štyridsiatku. Skúsený šofér tlačil plynový pedál neustále na podlahu. Vyžíval sa v tom. Dnes sa mu znova naskytla viac »

Policajt: “Za päťsto! “

24.07.2014

Skutočný príbeh Po skončení skladby jeho obľúbenej Boney - M stíšil rádio a venoval sa nerušene jazde. Šoféroval rád, neprekážalo mu, keď ho služobné povinnosti zaviali zo srdca malej viac »

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

20.02.2017 00:21

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po operácii prsníka.

Športové družstvo Staškovce

20.02.2017 00:12

Sme športové družstvo, ktoré sa venuje hlavne stolnému tenisu a práci s mládežou v tomto športe.

Hájenka

Hájenka

20.02.2017 00:02

Sme detský folklórny súbor pôsobiaci od roku 1988, v ktorom účinkuje cca 120 chlapcov a dievčat vo veku 6 - 15 rokov. Hájenke od roku 1993 hrá DĽH Jarabinka.

Slovenský výbor pre UNICEF

19.02.2017 23:42

UNICEF je najväčšia organizácia, ktorá sa zameriava na ochranu detí a ich práv, naším poslaním je pomáhať najviac ohrozeným deťom na svete.

michalvarosik

Pracuje ako rozhlasový redaktor, rád spoznáva nových ľudí, miluje zamýšľanie sa nad bežnými i nevšednými javmi, spoločnosťou, politikou. Je závislý na knihách a chutnej káve. Neznáša konanie hlupákov a lenivcov, ktorí na svojom živote nechcú nič zmeniť, ale nevzdávajú sa zmeniť iných.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 5431x
Priemerná čítanosť článkov: 1086x

Autor blogu

Kategórie