Založ si blog

Policajt: „Za päťsto! „

Skutočný príbeh

Po skončení skladby jeho obľúbenej Boney – M stíšil rádio a venoval sa nerušene jazde. Šoféroval rád, neprekážalo mu, keď ho služobné povinnosti zaviali zo srdca malej krajinky hoci aj na hranice. Dnes si to z mesta pod Urpínom nasmeroval na juh stredného Slovenska. Tešil sa, už dávno nepripravoval reportáž z regiónu s dvojjazyčnými názvami obcí. Do jednej práve vošiel, jemne stúpil na brzdový pedál a pohľadom na palubnú dosku sa ubezpečil, že nejde rýchlejšie, ako stanovujú dopravné predpisy. Pokút sa už naplatil dosť, tá posledná bola práve za prekročenie rýchlosti o úctyhodných 28 kilometrov za hodinu. Slušný výkon. Skoro mu vzali vodičský. Dlho si bil hlavu o stenu, že len tak ľahkovážne prišiel napokon „len“ o dvetisíc korún. Nuž čo, poučil sa. Priznal si síce s veľmi ťažkým srdcom chybu, ale policajtov nemal rád, veď kto by sa dokázal usmievať na niekoho, čo ho obral, aj keď právom, o ťažko zarobené peniaze.

Iba jedna odbočka doľava a opúšťal dedinu, pridal plyn a sústredil sa na zostávajúcu cestu. Už to nemal ďaleko.

„Do zadku, fízli!“  zbadal v diaľke mužov v zelenom. Opäť očný skok na rýchlomer, aby sa utvrdil, že rýchlosť ani tentoraz neprekročil. Vydýchol si, ručička ukazovala na osemdesiattrojku. I keď nikde nebolo napísané, že ho nemôžu zastaviť pre čosi iné.

S pokojom si vyfúkol druhý raz, keď prefrčal popri nich bez toho, žeby ho zaregistrovali ako potenciálnu obeť kontroly. Všetkých štyroch si ešte pre istotu premeral v spätnom zrkadle a pokračoval ďalej. Zošpúlil ústa a popiskoval si retrohit z rádia, ktorý v ňom neustále rezonoval. Dlho mu do hvizdu nebolo, uvedomil si, že sa vybral zlým smerom. Mlčiace ústa, ktoré ešte na okamih ostali v nezmenenej zošpúlenej polohe sa zaraz zmenili: „Do čerta, zrejme sa musím sa o jednu dedinu vrátiť!“ ľavačkou udrel nevinný volant. Až pneumatiky zaplakali, keď prudko stúpil na plyn a zvrtol volant dúfajúc, že nájde správny smer a do cieľa napriek neplánovanému zdržaniu predsa len dorazí včas. V momente sa  spamätal, vedel, že musí znova prejsť popri hliadke a hrať sa na pilota Formuly 1 sa neoplatí. Nemýlil sa, v diaľke znova uvidel siluetu štyroch rovnakých postáv a náklaďák opúšťajúci malé odpočívadlo – ich dočasné pracovné miesto. Veril, že si ho nevšimnú, ponáhľal sa za nahrávkou….

Nevyšlo. Policajt sa mu postavil do zorného uhla, sebavedome zdvihol okrúhly jasnočervený terčík a ľavou rukou ukázal na odpočívadlo. „To je už naozaj v riti, ja mám tak na vás čas!“ pochopil, že policajtove gestá patria jemu. Na výber nemal, prebudil pravú smerovku, zišiel z cesty a zastavil.

„Dobrý deň, pán vodič, doklady od vozidla, vodičský, občiansky…“  vymenoval s neprehliadnuteľným maďarským prízvukom muž v zelenom. Redaktor naoko ochotne vybral z peňaženky dva preukazy, načiahol sa za tienidlo nad hlavou po techničák a podal. Dôležito sa tváriaci chlap v snehobielej čapici si ich obzeral, otáčal, vybral z plastových obalov,  papieriky roztiahol v rukách ako vejár a pobral sa k bielemu autu uprostred popísanému zeleným pásom. Jeho kolegovia sa medzičasom na niečom dobre zabávali, prezradil ich spontánny smiech. Policajt otvoril dvere na služobnom vozidle, sadol si a niečo vyťukával do pracovného notebooku. Šoférovi sa zdalo, akoby to trvalo celú večnosť plus dve minúty. Nech sa konečne vytrepe z toho zasraného auta a vráti mi papiere!, hromžil mladý novinár v duchu.  Policajt sa nikam neponáhľal, k novinárovmu autu sa blížil vychádzkovým krokom. Vrátil mu doklady.

„Pán vodič, zapnite ľavú smerovku!“ mrazivo nasmeroval ukazovák na zhasnuté oranžové svetielko.  A toto má byť čo?, preskočilo mu?, búrilo sa v šoférovi vnútro.

„Teraz pravú!“ prikázal policajt obchádzajúc vozidlo. Len pokoj, pokoj!, chcel sa nad  tým povzniesť.  Predsa sa neovládol a vystúpil z auta: „Pán policajt, porušil som pravidlá cestnej premávky, alebo sa niečo mimoriadne udialo, že ma tak prevetrávate?“ v otázke šoféra bolo cítiť náznak nervozity. Ani policajt sa neusmieval. „Otvorte batožinový priestor!“ pokračoval stroho v príkazoch policajt. Chcel – nechcel, otvoril. Ukázal, že tam nič podozrivé nemá, že nevezie žiadne drogy, i lekárnička je v poriadku, aj rezerva odpočíva na správnom mieste a okrem toho, v kufri mal vzorný poriadok.

„Viete čo je toto?“  ukázal na svetlý plastový šúľok zabalený v priesvitnom obale chlap v uniforme.

„Jasné, už som fúkal.“

„Odbaľte si ho, náustok dáme na prístroj, nadýchnite sa a fúkajte rovnakou intenzitou dovtedy, kým vám nepoviem dosť.“

Mladý redaktor poslúchol príkazy podľa neho arogantného policajta. No neobával sa pokuty, pil len príležitostne a pod vplyvom alkoholu si nikdy nedovolil sadnúť za volant. Dychová skúška potvrdila jeho zodpovedný prístup. Strážca zákona odložil merač alkoholu a zahľadel sa nemilým okom na vyhúkaného novinára.

„Viete, čo ste urobili?“ opýtal sa poručík namrzene.

„Netuším.“

„Ošpliechali ste nás!“ šplechol do tváre redaktorovi. Novinár zmĺkol, zahľadel sa mu neveriacky do očí: Čo som ťa? Ošpliechal? To myslíš vážne? Neser ma, lebo…!, dalo sa mu čítať z tváre. Zhlboka sa nadýchol a…

„Nevšimli ste si tú mláku, mladý, keď ste prvý raz popri nás prefrčali? Ofŕkali ste nás naschvál?“ neprestával nasrdený policajt. Ahá, tak tam je pes zakopaný, snažil sa zorientovať vodič v nepríjemnej situácii, preto tá kontrola, smerovky, doklady, alkohol…

„Prepáčte, ak je tak, ako vravíte, ospravedlňujem sa vám, naozaj som si mláku nevšimol, mrzí ma to!“ kajal sa v skutku úprimne mladý muž, ktorému oči zakotvili na policajtových vzorne vyžehlených nohaviciach. Vyzerali byť však suché, ale rozhodol sa neoponovať, netúžil po opletačkách s fízlami.

„Prepáčim za päťsto!“ nemilosrdne zaklincoval ochranca zákona trápny konflikt.

Redaktor hľadel na muža v zelenom ako teľa na nové vráta v dobe ľadovej so zamrznutou papuľou. Neveril. Neveril, že tieto slová vyšli z úst človeka, na ktorého sa spolieha ministerstvo vnútra a celý štát, aby chránil obyčajných. On chce peniaze? Päťsto korún? Veď som nič neurobil! A za tú sprostú mláku som sa ospravedlnil! Skorumpovaný hajzel žijúci z mojich daní!, len s ťažkosťami udržiaval v šedej mozgovej hmote myšlienky hotové do bitky. „Pane, asi žartujete?“ nedal na sebe znať rozhorčenie a s maličkou dušičkou sa odvážil zaprotestovať. Policajtom ani nemyklo, zdalo sa, že takéto počínanie nie je u neho výnimkou. S kamennou tvárou sa vodičovi pozeral do očí. Ten stále nenachádzal slov. Stáli oproti sebe ako pištoľníci na divokom západe vybavujúci si účty jednou ranou. Ibaže dusnú atmosféru neumocňovala gradujúca hudba a dych zadržiavajúci diváci strhnutí vzrušením. Bolo to iba medzi nimi. Kto z koho? Kto strelí prvý? Na kúsku malého parkoviska to v okamihu vyzeralo ako vo westerne. Vo vzduchu kričalo krátke ticho trvajúce večnosť. V pozadí bolo počuť iba nezrozumiteľnú vravu ostatných policajtov. Horúčosť nespôsobenú počasím zmiernil závan okoloidúceho auta. Policajtove krátke rukávy mu zamávali na pozdrav. Redaktor si prehrabol rozfúkané vlasy a vo vnútri sa začal stotožňovať s tým, že bude o päťsto korún ľahší. Mal na výber? Bude sa hádať s tým debilom? Potrebuje problémy? Komu dajú za pravdu, keď pôjde do tuhého? Vzdá to – uvažuje. Vykašle sa na poondiatych päťsto korún a dá mu ich, nech sa s nimi zadrhne. Mozog zaslal signál pravej ruke, aby siahla do zadného vrecka. Ruka príkaz  vykonať nestihla.

„To bolo posledný krát, čo sa vám to prepieklo. Varujem vás, nabudúce sa mi radšej vyhnite!“  cúvol nečakane z konfliktu arogantný štátny vyberač peňazí a flegmaticky odkráčal za kolegami.

Vnútorne rozbitý mladý novinár nasadol do auta. Po pamäti naštartoval a duchom neprítomný pokračoval v jazde. Míňajúc štvorčlennú hliadku sa mu do očí vrezal nápis na aute s červenomodrým majákom: Pomáhať a chrániť!

 

 

500

 

(obr. zdroj:http://openiazoch.zoznam.sk/meny/slovenska)

Leto 1968

21.08.2018

My, mladší, sa naň nepamätáme. Čítame o ňom z literatúry faktu a dozvedáme sa o ňom zo spomienok preživších. Skôr narodení si ho pripomínajú s určitou dávkou vzrušenia, najmä ak vtedy viac »

Redaktorka Ota Plávková, hrdinka augusta ´68

20.08.2018

Od detstva sme inklinovali k nejakým vzorom. V najmladšom veku to boli najmä naši rodičia, všetko sme chceli robiť ako mama či otec. Neskôr sme si lepili po stenách detskej izby obrázky Maradonu viac »

Neopakovateľné prázdniny (podľa skutočnej udalosti)

14.08.2018

Janka, ako každé leto, rodičia zaviezli k starému otcovi na dva týždne prázdnin. Tešil sa, veď kedy mohol na sídlisku vidieť kosiť trávu, pomáhať pri draní králika z kože a kúpať sa viac »

počítač, práca, robota, it

Hľadá sa pol milióna informatikov. Únii budú chýbať

17.11.2018 13:48

Už o dva roky bude v krajinách Európskej únie chýbať pol milióna IT špecialistov. A to napriek tomu, že táto oblasť je jednou z najlepšie platených.

bugár

Nežiadali sme odchod Danka, ale jeho osobné rozhodnutie, vyhlásil Bugár

17.11.2018 13:38

Šéf Mosta-Híd zdôraznil, že o konci koalície a predčasných voľbách nemôže byť ani reč.

Andrej Danko

Niektorí si mýlia demokraciu s tým, že môžu všetko, vyhlásil Danko

17.11.2018 13:17

Podľa Danka je ľahké človeku ublížiť, ale ťažké je to odčiniť.

peniaze, mena, euro, česká koruna

Spoločný rozpočet má eurozónu urobiť odolnejšou

17.11.2018 12:41

Nemecko a Francúzsko sa po dlhých rokovaniach dohodli na návrhu spoločného rozpočtu eurozóny, ktorý by bol súčasťou rozpočtu celej Európskej únie.

michalvarosik

Pracuje ako TV redaktor, rád spoznáva nových ľudí, miluje zamýšľanie sa nad bežnými i nevšednými javmi, spoločnosťou, politikou. Je závislý na knihách a chutnej káve. Neznáša konanie hlupákov a lenivcov, ktorí na svojom živote nechcú nič zmeniť, ale nevzdávajú sa zmeniť iných.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 10
Celková čítanosť: 13901x
Priemerná čítanosť článkov: 1390x

Autor blogu

Kategórie